Pápež Lev XIV. schválil dekrét, ktorým uznal hrdinské cnosti Giuseppe Castagnettiho a priznal mu titul ctihodný. Táto správa bola vydaná v pondelok 23. marca 2026 po stretnutí Svätého Otca s kardinálom Marcellom Semerarom, prefektom Dikastéria pre kauzy svätých.
Tento františkánsky terciár, duchovný syn sv. pátra Pia, manžel a otec rodiny sa aktívne zapájal do verejného života a v povojnovom období pôsobil ako starosta v meste Prignano sulla Secchia (Modena) v talianskej provincii Emilia Romagna. Pre členov Františkánskeho svetského rádu je jeho život mimoriadne aktuálny. Predstavuje konkrétny príklad toho, čo znamená žiť povolanie vo svete. Nejde o napodobňovanie vonkajších foriem, ale o prijatie ducha: ducha jednoduchosti, bratstva, služby a vernosti evanjeliu. Castagnetti ukazuje, že aj v dnešných podmienkach je možné žiť tieto hodnoty autenticky a dôsledne.
Giuseppe Castagnetti sa narodil 15. marca 1909 v Montebaranzone v obci Prignano ako druhý najmladší z deviatich detí. Jeho rodičia, Antonio a Marianna, boli výrobcovia syra a museli sa často sťahovať z jednej mliekarne do druhej. Giuseppe musel začať pracovať už v rannom veku a v šestnástich rokoch ho poslali do mliekarne v Portile. Keď zomrel jeho brat Dolfo, nahradil ho vo vedení podniku Sterpatelli, čím prispel k úspechu a prosperite spoločnosti. 11. februára 1939 sa oženil s Giovanninou Seghedoniovou, s ktorou mali spolu dvanásť detí, avšak dve z nich zomreli po niekoľkých dňoch života. V dôsledku manželkinej vážnej choroby sa musel o zvyšok detí postarať sám.
Ešte ako dvadsaťročný, počas vojenskej služby, sa vydal na púť do San Giovanni Rotondo, aby sa stretol s Pátrom Piom. Počas tohto stretnutia bol uzdravený zo žalúdočnej choroby, ktorá ho dlho trápila. Stretnutie so „svätým z Gargana“ viedlo aj k tomu, že sa stal jedho duchovným synom a Páter Pio ho sprevádzal v najdôležitejších životných rozhodnutiach. Taktiež sa predpokladá, že to duchovné priateľstvo ho motivovalo k vstupu do Tretieho rádu svätého Františka.
Jeho život bol jednoduchý a pokojný, avšak poznačený silným záväzkom k Cirkvi, ktorý mu pravdepodobne všepil Padre Pio. Priamo sa nezúčastnil vojnových udalostí. V rokoch 1940 a 1941 bol dvakrát povolaný do armády, avšak bol prepustený, pretože bol jediným živiteľom rodiny.
Po skončení vojny bol v miestnych voľbách v roku 1946 zvolený za starostu mesta Prignano a vstúpil do strany Kresťanských demokratov. Situácia obce po vojne bola katastrofálna. Venoval sa predovšetkým starostlivosti o najzraniteľnejších a distribúcii potravín. Pracoval na obnove ciest a infraštruktúry, otvoril detskú kliniku a kliniku, kde pracovníci mohli absolvovať bezplatné lekárske prehliadky. Každý si ho pamätá ako človeka s veľkou charizmou: láskavého, elegantného, zdvorilého a pokojného, ktorý sa ako dobrý otec ujal problémov každého a slepo dôveroval Božej prozreteľnosti. V roku 1954 získal od Talianskej republiky Rytiersky Rád za celoživotné zásluhy.
Hovoril: „Mám dve rodiny, obe veľké, svoju rodinu a obyvateľov Prignana: Snažím sa byť dobrým otcom všetkých!“ Vedomý si však toho, že pýcha môže číhať aj na neho, zložil pred Pátrom Piom sľub, že bude počas svojho mandátu nosiť vždy sandále. Takto sa „Boží starosta“ objavoval v kanceláriách rímskych ministerstiev a na oficiálnych obradoch, čo zodpovedalo jeho františkánskemu spôsobu života.
Čoskoro sa však začal prejavovať vzostup moci ľavicových politikov a komunistickej strany. Napriek tomu opäť vyhral voľby aj v roku 1956. Aj Strana kresťanských demokratov sa tiež začala meniť, pričom posun doľava bol čoraz evidentnejší. Služba starostu, ako ju on chápal, už nebola podstatná. Už nebol potrebný dobrý otec svojho ľudu, ale profesionálny politik a rečník, zručný v interakcii so straníckymi predstaviteľmi. Aj tieto zmeny viedli k tomu, že v roku 1959 rezignoval na svoju funkciu starostu. Následne pracoval v rôznych zamestnaniach, aby uživil svoju rodinu. Od mnohých musel znášať poníženie, ohováranie a výsmech.
Zomrel náhle 22. júna 1965 vo veku 56 rokov pravdepodobne na infarkt alebo vnútorné krvácanie do žalúdka. Jeho posledné slová boli: „Žiadam o odpustenie a odpúšťam všetkým, ktorí mi ublížili.“
Je pochovaný na cintoríne v jeho rodnom Montebaranzone spolu s manželkou Giovanninou. 26. júna 2005 starosta obce Prignano sulla Secchia slávnostne odhalil jeho bronzovú bustu, ktorá je na jeho počesť umiestnená pred radnicou.
Čo si môžeme odniesť zo svedectva života Giuseppe Castagnettiho? Pre nás, členov Františkánskeho svetského rádu, je výzvou neostať len pri obdive, ale nechať sa inšpirovať. Osobitnú pozornosť si zasluhuje jeho chápanie politiky. V dnešnom svete býva politika často vnímaná ako priestor boja o moc, v ktorom sa kompromisy robia aj na úkor pravdy. Castagnetti však ukazoval inú cestu: politiku ako službu spoločnému dobru. Tento postoj je hlboko františkánsky. Vychádza z presvedčenia, že každý človek je bratom alebo sestrou a že spoločnosť má byť budovaná na základe solidarity, spravodlivosti a rešpektu k dôstojnosti každého jednotlivca. V jeho konaní bolo cítiť túžbu po pokoji – nie ako abstraktnom ideáli, ale ako konkrétnej realite, ktorá sa buduje cez malé, každodenné skutky dobra.
zdroj: www.causesanti.va/it/venerabili/giuseppe-castagnetti.html